História obce

Vznik obce a história názvu obce

Obec Hiadeľ vznikla pravdepodobne začiatkom 2. polovice 14. storočia a patrila Ľupčianskemu panstvu. Prvá písomná správa, v ktorej sa spomína obec Hiadeľ, je z r.1424.

Pôvodný názov obce nie je jednoznačne známy. Vo viacerých dokumentoch z rôzneho obdobia sú uvedené varianty ako Hedel (1424), Hedewl, Hedellehota (1455), Hodlerdolf (1563), Hodlergrund (1622). Od r. 1621, kedy Hiadeľ patril do zvolensko – ľupčianskej matriky, sa v nej často uvádzalo namiesto Hiadeľ, Giadel.

Inou alternatívou pôvodu názvu obce je, že je odvodený od mena kňažná Hedel, ktorej tu patrila časť panstva.

Selčiansky rímskokatolícky farár, jazykovedec a etnograf František Šujanský (Slovenské pohľady roč. XVIII. 1987) spája meno obce s jedľou, pretože samotný Hiadeľ sa nachádza v strede rozsiahlych jedľových lesov.

Sociálne a hospodárske pomery

V stredoveku sa tu ťažilo striebro. Avšak po vyčerpaní ložísk striebra, muži o túto prácu prišli, a preto museli hľadať iné pracovné príležitosti. Od konca 16. storočia až po rok 1918 sa rozvinulo drevorubačstvo. Mnohí muži aj neskôr naďalej pracovali ako drevorubači, povozníci, ale aj ako robotníci v Podbrezovských železiarňach alebo ako sezónni poľnohospodárski robotníci.

Hiadeľ v minulosti patril k najzaostalejším a najchudobnejším obciam okresu. V katastri obce bolo zaznamenanej veľmi málo ornej pôdy a aj tá, ktorá bola, bola málo úrodná. Takmer sústavne tu pretrvávala nezamestnanosť. Nízka životná úroveň, nedostatok lekárskej starostlivosti a hygieny mali za následok vysokú úmrtnosť a nízku pôrodnosť. K zlepšeniu sociálnych podmienok a životnej úrovne sa snažili prispieť aj ženy. Ich úlohou bolo starať sa o deti a o gazdovstvo v neprítomnosti mužov. Privyrábali si aj tkaním plátna a handričkových kobercov, ktoré neskôr predávali na trhu.

Do roku 1945 nemal ani jeden občan Hiadľa úplné stredoškolské vzdelanie s maturitou. Napriek nízkej sociálnej a vzdelanostnej úrovni a inej nepriazni života boli hiadeľčania veľmi dobrí, čestní, skromní a húževnatí ľudia, ktorí ako píše František Šujanský:

„Žili pomerne hlboko v lesoch a zachovali si dlhšie ráz života a starodávnu prostotu mravov. Povahy boli veselej až rozpustilej aj napriek
tomu, že v hore takmer ich každodenným pokrmom bol štiarc." (nem. Sterz,
múčna kaša alebo fučka).

 

Hiadlovské nárečie

Hiadlovské nárečie má mnoho spoločných čŕt so stredoslovenským nárečím, ale má aj svoje špecifické znaky, ktoré sa výlučne viažu na Hiadeľ.

Charakteristické preň je napr., že namiesto „ť“ sa vyslovuje „c“ (košic, ocec, priacec, nosic, zvalic) alebo ako „č“, „š“, „ž“ (čečie, ščiri, ščiare). Ďalej hláska „ď“ je nahradzovanou hláskou „dz“ (gazdzina, dzen, dzevac). Hiadeľské nárečie vôbec nemäkčí (mäso, vima, vimano, väčší gaty). Výslovnosť tvrdého „l“ často nahradzuje hláskou „u“ (huava, uúka, puuh, piekua, kouáče, skaua, chuap). Ak sa hláska „d“ v texte nachádza pred „l“, táto sa asimiluje s „l“ (seliak, polla). Myslíme si, že najlepšie nám charakter hiadeľského nárečia priblíži ukážka, t.j. poviedka „O grgolici“, ktorú napísal rodák z Hiadľa Fero Sedliak. Na vojenčine sa naučil písať, čítať a priučil sa obuvníckemu remeslu. Napísal viacero poviedok v hiadeľskom nárečí, z ktorých práve táto nižšie uvedená bola uverejnená ako súčasť článku „Hjadlovské nárečie“ v časopise Slovenské pohľady v r. 1897.

„ O grgolici“

„V Zámrvuom, až hen za Žiarcom, sa mokrie uúke, takie strašivá. Ta tajšli dvaja bracia trávu si kosic. Kedz im už kosy tracivy rez – bovo už prišvo poúdnia – zvaliu sa jedon sem, druhý tam, na zem, kosu kovac. Kedz si jedon nakovau kosu, sa mu zadriemavo. Naraz ho zobudzí: zahučavo v hore, ako by sa všetka na zem zvalic išva. Odvoží kosu a obráci sa ta, čuo by to mohuo byc, a čaká pri cichosci, čuo to budze. Tak naraz prišiev blízo k nemu strach, chtorý počuv v hore, jako by sa hora chceva nan zvalic. Skočí na nohe a počne ucekac, ale nemohou, lebo jeho nohe bovy strachom sviazané ako recazou. V tom vidzí naraz z tej hory pchac sa jennu potvoru ženskú v hroznom a strašnom postave: nohe ako mosúre a čierne ako uhel, ruke ako vopaty, driek taký hrubý ako dobrý sud, plecia široké ako poscel a huava na nich ako mýtovnica. V huave oči ako taniere, vuasy bez rozdzievu rozstrapacenie visevy jej z huavy až po pás a prsníke mava čez plecia prevesenie ako kupy. To bova ona, tá Grgolica. Ako to vidzeu, začne kričac a na brata vovac, chtorý bou sa od neho oddzialiu. Ten hnedz pribehou, ale v tom kriku sa Grgolica odstúpiva a v hore sa straciva. Ak by nebou krik porobiu a brata nedovovau, bova by ho amen zadrhvua, lebo tá čuoveka zahubí tak, že kedz ho dopanne, dzgá mu tie cecke do úst, kým ho tak nezadávi s nima. Kedz viac ludzí spoú idzie, ona sa vám tody neukiaže, ale pojedzinok chránže sa každý pred nou!

Ondrej Oborčok, tiež Hjadlovec, tvrdzí, že je Grgolica vodná matka, chtorá že vychodzí tam z jennej stunnici, v doline Zámrvej. Buúdzi po horách ujkajúci. Ona sa hnedz ohuási, kedy počuje úkac a ujkac, ale samotný neopovažuj sa jej ohvášac, lebo hnedz sa za cebou puscí. Tam v Zámrvuom ani nik neobnocuje, tak je tam strašno byc. Vidzeli hu aj bez huavy. Aj jenna žena hu vidzeva, kedz šva ztadze z hrabania s dzeckom na chrbce. Len sa ozrevo dzecko, vidzevo tú Grgolicu, hnedz povedá: lala mamo, aký čačaný bobo! Žena sa ozre a vidzí za sebou potvoru, ako sa za nou čochre. Dava sa v úceky a Grgolica, kedz u nemohva dohonic, vráciva sa do hory, len to tak za nou cupotavo – capa-cupy, capa-cupy! Ženu od strachu zima vychyciva, aj doma ešče hu triasvo.“

(časopis Slovenské pohľady, r. 1897, „Hjadlovské nárečie“)

O rok neskôr (1898) bola v článku „Pesničky hjadlovské“ v časopise Slovenské pohľady uverejnená pesnička, ktorú tiež improvizoval už spomínaný Fero Sedliak.

 „Hjadlovská dzedzina veľmi je chudobná
ale čez nu čečie vodička studzená.
Studzená vodička meno má Vážnica –
tá moja ženička, to je ožranica.
Na to ja ništ nedbám, že je ožranica,
lebo mu ju krási v oplecku tkanica".

Odievanie

Keďže Hiadeľ sa nachádza na území stredného Slovenska, aj tradičný ľudový odev Hiadľa patril k variantu stredoslovenského typu ľudového odevu, zvaný detviansky – podkonický.

K najdôležitejším súčastiam mužského odevu patrili: krátka košeľa a nohavice z hrubého plátna typického strihu, široký kožený opasok (ktorý čiastočne zakrýval holé telo medzi košeľou a nohavicami), krpce - neskoršie čižmy, okrúhla čiapka alebo klobúk.

Hlavnými súčasťami ženského kroja boli: spodnica z domáceho konopného alebo ľanového plátna. Na spodnicu v páse bola našitá stanka, na ktorú sa obliekalo oplecko z hladkého plátna bez výšivky alebo vyšívané, ktoré sa nosilo len na výnimočné príležitosti ako svadby alebo na sviatky. Na oplecko sa obliekal prusliak zo zamatu, brokátu alebo plyšu z pestrých farieb. Na spodnicu sa obliekali sukne (kitle). Na sukňu sa opásala zástera z čierneho glotu, ktorá bola v spodnej časti bohato štepovaná alebo vyšívaná rôznymi farebnými „pamokami". Vydaté ženy nosili na hlave čepiec.

 

Bývanie

Ľudová architektúra v Hiadli bola podobná ako na väčšine územia SR.

Zrubové domy s dvoma či s troma izbami, s hlbokou zástavbou otvorených dvorov a radením jednotlivých častí za sebou. Často sa vyskytovali aj pravouhlé pripojenia hospodárskych častí, najmä stodôl k obytnému domu. Domy boli kryté valbovými strechami pod šindľom. Väčšinou boli prízemné a jendoizbové. Takmer v každom jednom dome bývalo niekoľko generácií (2-3), čo predstavovalo 7-8 obyvateľov na 1 dom. V súčasnosti sú domy č. 104,110 zaradené medzi chránené objekty.

Zvyky a obyčaje

K osobitným prejavom tradičného spôsobu života Hiadeľčanov patrili v minulosti aj rôzne zvyky a obyčaje a to buď počas sviatkov (Vianoce, Veľká noc atď) alebo na fašiangy, na svadbách, krstinách, pohreboch, odvodoch regrútov a pod.

 

Slovenské národné povstanie

Hiadeľ so svojím okolím sa významnou mierou zapísal do histórie Slovenského národného povstania. V prvej polovici augusta 1944 pomáhali obyvatelia Hiadľa partizánom pri ich zásobovaní potravinami a pri vynášaní zbraní a streliva na Prašivú.

Mnohí z občanov sa tiež prihlásili k partizánskemu oddielu kapitána A.S. Jegorova. Ostatní bojaschopní muži nastúpili do radov povstaleckej armády. V druhej polovici augusta 1944 kapitán A.S. Jegorov premiestnil z Jasenskej doliny a Bukovskej doliny svoj oddiel so štábom do Hiadeľskej doliny. Táto dolina mala výhodnejšie strategické položenie, pretože spájala Liptov cez Hiadeľské sedlo a Korytnicu s Pohroním. Bol tu tiež založený výcvikový tábor pre partizánskych bojovníkov vrátane poľnej nemocnice.

Dňa 28. augusta 1944 sa partizánske oddiely, sformované v Hiadeľskej doline, pod vedením kapitána Ržeckého zúčastnili obsadenia Banskej Bystrice.

Z partizánskych jednotiek, ktoré boli rozmiestnené v Hiadeľskej doline sa na základe rozhodnutia UŠPH v Kyjeve vytvorila I. Československá partizánska brigáda Stalin. Jej velením bol poverený major A. S. Jegorov. Brigáda neskôr patrila k najväčším brigádam na Slovensku.

Po vyhlásení Slovenského národného povstania bol štáb majora A.S. Jegorova, ako aj poľná nemocnica, načas premiestnený do budovy Základnej školy v Hiadli. V októbri 1944 boli v Hiadeľskej doline vybudované dva vojenské sklady pre potraviny a vojenský materiál, ktoré si koncom októbra 1944 rozobrali partizánske a vojenské jednotky ustupujúce na Prašivú.

Dňa 26. októbra 1944 ustupoval zo Zvolena cez Hiadeľ prápor II. Československej paradesantnej brigády spolu s krycou jednotkou II. Taktickej skupiny, ktorý ustupoval pred fašistami. V úseku od horárne až po Hiadeľské sedlo zvádzali partizáni s fašistami tuhé boje. Nepriateľské vojská postupovali na sedlo z troch strán - od Hiadľa, Kozieho chrbta a od Korytnice.

Dňa 29. októbra 1944 bolo Hiadeľské sedlo ostreľované z mínometov. Počas týchto bojov fašistické jednotky pod Hiadeľským sedlom a pod Kozím chrbtom zajali mnoho rasovo prenasledovaných občanov, ktorých spolu so zajatými ranenými partizánmi a povstaleckými vojakmi postrieľali a zahrabali do štyroch masových hrobov. V masových hroboch bolo pochovaných 64 občanov židovského pôvodu, 18 partizánov a povstaleckých vojakov.

Obyvatelia Hiadľa stále pomáhali partizánom aj po ich ústupe do hôr. V zimných mesiacoch rokov 1944 - 1945 zásobovali partizánov potravinami, teplým oblečením, aj ďalším potrebným materiálom. Zároveň vo svojich domovoch ukrývali a ošetrovali ranených partizánov. Z úcty padlým vojakom v SNP a na ich pamiatku boli v obci a jej okolí postavené a odhalené viaceré pamätníky a pamätné tabule.

„Boly to veľké ryziká.Veď pristihnúť niektorú domácnosť pri ukrývaní alebo zásobovaní potravou pre partizánov, bolo by to stálo život nie len túto domácnosť, ale ohrozenie celej obce ako to fašisti vykonali z Priechodom, Kalištiami a inými obcami na Slovensku. Nestalo sa tak preto, že občania boli ostražitý a vodne v noci sledovali každý pohyb nemeckých jednotiek na okolí. Ba najdôležitejšie bolo to, že tu nebolo záškodníka alebo zradcu, čo i fašisti kvalifikovali ako partizánskou obcou. Keď však i napriek dôsledným raziám a prehliadkam nebol podobný vinník prichytený, vyviazla obec z najstrašnejšieho nebezpečia, ktoré ju mohlo postihnúť. No, fašisti túto okolnosť predsa nepremlčali bez následkov.

Dňa 17.2.1945 - bola to práve sobota - keď mužovia tunajšej obci a samozrejme aj cudzinci, ukrývajúci sa po horách v bunkroch (zemľankách) poschádzali do domácností, aby si vymenili prádlo a nabrali na nejaký čas potravín, boli v čase okolo poludnia nemilo prekvapení. Za nepozorovaného obkľúčenia po oboch stranách obce jedným fašistickým oddielom, druhý vtrhol na motocykloch na akciu do hôr. Pri poslednej takejto akcii bola spálená i horáreň pred Vážnicou, v ktorej bývali partizáni. No nechytili tu nikoho, lebo každý bol náležite ostražitýi napriek nepriaznivej zimy, únavy a nepohode.“

(výpis z Kroniky obce Hiadeľ)

Hospodársky, sociálny a kultúrny vývoj po roku 1945

Po ukončení II. svetovej vojny na Hiadeľ pôsobili vplyvy modernej civilizácie, čo sa postupne prejavovalo v spôsobe života. Spôsob bývania, odievania, vyjadrovania a vzdelávania sa menil tak rýchlo, že iste by mnohí hiadľovskí dedovia s prekvapením konštatovali:

„A zkadze že je to panča? Ani nevieš čuo ci prekrižuje cestu. Či dzievča, či chuapec".

Veľmi výrazný vzostup bol zaznamenaný predovšetkým vo výstavbe domov. Od roku 1945 bolo v obci novopostavených 136 rodinných domov a zrekonštruovaných ich bolo 32 (zhruba 81% z celkového bytového fondu). Znakom kultúrnosti bývania bola ich vybavenosť sociálnymi zariadeniami, moderným nábytkom a elektrospotrebičmi.

Podmienkou rozvoja bola elektrifikácia, výstavba vodovodu a kanalizácie. Elektrické svetlo zažiarilo v Hiadli po prvýkrát 17. apríla 1956. Výstavba vodovodu a kanalizácie bola ukončená v r. 1973.

V roku 1945 bola do obce zavedená pravidelná autobusová doprava.

V roku 1977 boli vyasfaltované aj miestne komunikácie - cesty a chodníky - a vystavané autobusové „čakárne".

Dňa 10.10.1948 bol slávnostne uložený základný kameň pre výstavbu Družstevného kultúrneho domu, ktorý dodnes poskytuje rôzne formy služieb. V roku 1957 tu bolo inštalované premietacie zariadenie (stále kino) a o rok neskôr aj vysielacia aparatúra miestneho rozhlasu. Bola tu tiež zriadená scéna ochotníckeho divadla a obradná sieň.

V roku 1991 sa začala výstavba rímsko-katolíckeho kostola, čo prispelo k zvýšeniu duchovnej a kultúrnej úrovne v Hiadli. Základný kameň kostola bol posvätený svätým otcom, pápežom Jánom Pavlom II., v r.1990 v Bratislave spolu s ďalšími základnými kamennými kostolmi na Slovensku.

Kostol ako aj domy č. 104, 110 a pamiatky viažúce sa k histórii Slovenského národného povstania, sú zahrnuté do súpisu kultúrnych pamiatok SR. Patria sem budova ZŠ s pamätnou tabuľou, ktorá pripomína že v čase SNP tu bol na čas umiestnený partizánsky štáb A.S. Jegorova a vojenská poľná nemocnica, pomník padlým vojakom v prvej a druhej svetovej vojne a počas SNP, hrob padlým v SNP s náhrobníkom sakrálneho charakteru. V Hiadeľskej doline, sa nachádza pamätník obetiam fašizmu.

Obec bola oslobodená dňa 22. marca 1945.

Športová činnosť v obci sa rozvíja v rámci telovýchovnej jednoty TJ Partizán. Dňa 3. augusta 1986 Hiadeľská mládež spolu s ostatnými obyvateľmi dokončili výstavbu športového ihriska.

Za účasť v Slovenskom národnom povstaní bol Hiadeľ vyznamenaný Radom Červenej hviezdy a Pamätnou medailu SNP.

Kompletné informácie o obci Hiadeľ nájdete v priloženom súbore: